Toto jadro z cca 90 až 99% tvoria:

1. Drobní pytliaci rýb, väčšinou rýb v hodnote pár Eur. Nerozhoduje tu totiž výška škody. Táto kľudne môže byť, a zväčša aj je, a to aj podľa samotného Trestného zákona menšia než malá! (Táto zvrátenosť vyhovuje po prvé policajtom pôsobiacim na úseku environmentálnej kriminality, keďže takto môžu bez väčšej námahy objasňovať akože trestnú činnosť a tým zbierať body v takzvanej mliečnej policajnej objasňovacej extra lige. Po druhé to vyhovuje aj majiteľom rybárskych a poľovných revírov. Veď požívajú nadštandardnú policajnú ochranu svojho majetku schovanú za „právo na lovenie zvere a rýb". Toto právo sa zásluhou GP SR podarilo postaviť na oveľa vyššiu úroveň akú v tomto štáte požíva ochrany prírody! Ide o svetovú raritu!).

2. Rybári, ktorí: a) lovia, aj keď im hoci len pred dvomi dňami skončila platnosť rybárskeho lístka, b) ulovili opár rýb viac ako mali povolené, c) ulovili väčšie ryby ako uloviť mohli, d) lovia v takej dobe, keď už loviť dovolené nie je, e) a pod.

3. Šoféri, ktorí zrazili zajacov, bažantov, srnu..., ktoré si naložili do auta možno s cieľom spraviť si z nich večeru, keď už ich nechtiac zrazili, aj keď nie nevyhnutne pritom prekročili rýchlosť.

4. Záhradkári a pod., ktorí si na vlastnom pozemku bez vyjadrenia, resp. povolenia orgánu ochrany prírody vyrúbali statnejší strom, alebo pár stromov. (U stromov sa totiž vyčísľuje ich spoločenská hodnota, ktorá sa v trestnom konaní považuje za škodu a táto v takých prípadoch ľahko vyskakuje do pomerne vysokých cifier. Je niekoľko násobne väčšia ako hodnota daného dreva. Je to pochopiteľné a tak je to aj správne. Rovnako sú správne aj postihy za neodobrené výruby. Poukazujem tu ale na niečo iné, a to, že sa z tohto robí environmenálna kriminalita. Pritom „páchatelia" neraz mali v úmysle namiesto vyrúbaných stromov vysadiť nové, lebo staré veľké stromy im robili v záhrade neplechu a tak či tak by raz museli ísť dolu a neraz by aj povolenie na výrub dostali, ak by o neho požiadali. Áno, niekto musí dohliadať na to, aby sa rúbali a sadili len také stromy, aké sa rúbať môžu a sadiť majú. To nezľahčujem, ale poukazujem na paradox, že v národných parkoch sa často krát rúbe hlava nehlava a nikomu, ani inak "ochranársky aktívnej" Generálnej prokuratúre, to nijako zvlášť žily netrhá a namiesto toho sa z mnohých, inak priestupcov, umelo robia páchatelia environmentálnej kriminality. Akoby tu okrem polície nebolo dosť iných orgánov, ktoré by tieto výruby mohli riešiť. Poukazujem pri tom na predošlý článok).   

5. Drobní zlodeji dreva z lesa (aj keď neraz strom nevyrúbali oni, ale niekto iní, napr. lesníci v rámci ťažby), a zlodejíčkovia hrubších lesných haluzí na kúrenie, najčastejšie v hodnote pár eur. (Pri krádeži z lesného pôdneho fondu totiž podobne ako u pytliactva nerozhoduje výška spôsobenej škody. Tá môže byť menšia ako malá a aj tak je to trestný čin - environmentálny! To samozrejme značne vylepšuje štatistiky).

6. Osoby, ktoré za účelom peňažného zhodnotenia bez povolenia zbierajú alebo skupujú staré autobatérie hoci aj v malom rozsahu. Tieto by v mnohých prípadoch skončili aj so svojim pre životné prostredie škodlivým olovom a kyselinou vo voľnej prírode či v smetiakoch a následne na otvorených skládkach odpadov. Preto do istej miery ide svojim spôsobom o verejne prospešnú činnosť; s výnimkou tých prípadov, kde sa naplnia znaky trestného činu všeobecného ohrozenia alebo ohrozenia a poškodenia životného prostredia. Tieto prípady samozrejme je treba stíhať. Spomenuté prípady ohrozenia sú však skôr výnimkou, preto osobne nevidím dôvod aby táto činnosť bola prejednávaná v trestnom konaní aj keď sa vykonáva v malom rozsahu. V každom prípade: keďže autobatérie sa zberajú pre kšeft, nie kvôli ochrane prírody, preto táto činnosť má byť postihovaná. To nespochybňujem. (Keďže na nakladanie s takýmto odpadom títo ľudia nemajú povolenie, tým pádom neoprávnene nakladajú s odpadmi a toto je trestným činom už od rozsahu malého bez ohľadu na to či tým životné prostredie ohrozia alebo nie. Netvrdím, že by to nemalo byť postihované. Malo, ale nie v predraženom, zdĺhavom a neefektívnom trestnom konaní. Je to luxus. Čo sa týka prípadov kde je rozsah činu malý. Je navyše aj na úkor riešenia závažnejších prípadov. Ku skutočnej environmentálnej kriminalite má takéto nakladanie s odpadmi ďaleko).  

 

Minimálne tie činy, ktoré sú uvedené v prvých piatich bodoch sa v iných krajinách EÚ bežne posudzujú ako priestupky a ak sú spáchané vo väčšom rozsahu tak sa posudzujú ako bežná majetková trestná činnosť. Nie ako environmentálna, ktorej názov pôsobí nepochybne tajomnejšie, ako "majetková". A nie len tieto činy, ale napr. aj pytliactvo na jeleniu, srnčiu, diviačiu a podobnú zver v týchto krajinách nie je environmentálnou kriminalitou. Veď tu nejde o ohrozené druhy živočíchov, a ani nemôže ísť, keďže poľovníci si takúto zver v lesoch systematicky prikrmujú, aby na ňu neskôr mohli z vášne poľovať.

Možno Vás napadá otázka: Prečo sa na Slovensku takéto veci riešia v trestnom konaní a preťažujú sa tak orgány činné v trestnom konaní a súdy, ktoré by mali riešiť skôr závažnejšie skutky proti životnému prostrediu. Načo tu máme Inšpekciu životného prostredia (SIŽP) a ďalšie subjekty, ktoré by všetky vyššie spomíné skutky mohli riešiť vo všeobecnosti minimálne tak efektívne ako sa to deje v trestnom konaní? Navyše s podstatne menšími nákladmi. Alebo je problém v tom, že pracovníci SIŽP a Štátnej ochrany prírody, na rozdiel od policajných špecialistov na problematiku environmentálnej kriminality, sa činom proti majetku nemôžu venovať? Je to správne alebo nie? Podľa mňa áno. Ich poslaním je totiž niečo iné. Prečo sa napriek tomu u polície tieto činy označujú ako útoky proti životnému prostrediu? Je to naozaj v najlepšom poriadku, alebo sa to podobá skôr chaosu, kde ľavá ruka nesúhlasí s tým čo robí pravá?

Áno, Slovensko je špecifické, ale pravdou je aj to, že ak sa nedarí účinne zakročovať proti skutočným páchateľom skutočnej environmentálnej kriminality (nelegálne zbavovanie sa odpadov, pytliactvo na ohrozené druhy živočíchov, resp. nelegálne obchodovanie s nimi, nelegálne ťažby v lesoch a národných parkoch, napr. pod zámienkou hrozby lykožrúta, kde sa holorubmi „rekonštruujú" aj naše prírodné rezervácie...), prídu vhod aj rybičky, ktoré vylepšujú štatistiky. Preto si dovolím tvrdiť, že „boj proti environmentálnej kriminalite" vo forme v akej sa praktikuje stojí na malých rybách. Tieto ho doslova udržujú pri živote.