Naozaj sa príroda s nami len tak pohráva alebo za to môže človek? Dá sa to logicky vysvetliť, keď neexistujú exaktné poznatky, ktoré by nevyvrátiteľne potvrdili, v akom rozsahu na tieto globálne zmeny človek vplýva? Veď štatistické zhromažďovanie dát - napríklad o teplotnom režime našej planéty - ešte neumožňuje jednoznačné potvrdenie príčin. Avšak to, ako fungujú prírodné procesy, je predsa jasné. Akákoľvek zeleň, ktorá rastie na pevnine, je výsledkom premeny slnečnej energie a CO2 na organické sacharidy. Ide o fotosyntézu - proces „vyrábajúci" potravu, od ktorej závisí celá živočíšna ríša, teda aj človek. Na tvorbu sacharidov prostredníctvom fotosyntézy však treba sladkú vodu. Tá prichádza výlučne vo forme zrážok, najčastejšie dažďa.  Dážď, ktorý teda štartuje unikátne procesy všetkých foriem života, sa však netvorí sám od seba. Niekto či niečo tú vodu do nebies predsa musí pumpovať. A opäť základné veci - hnacím motorom je Slnko, respektíve jeho energia.  Slnko spôsobuje výpar vody do atmosféry nielen z morí a oceánov, ale aj z pevniny a cez vegetáciu. Pri tomto procese premeny vody na vodnú paru sa dá povedať, že planéta Zem sa ochladzuje a tým sa udržiava v prijateľnom teplotnom režime.

Čo sa však stane, ak niektoré časti pevniny stratia vodu napríklad tým, že rozsiahle plochy  zastrešíme, zaasfaltujeme a odkanalizujeme? Jednoducho sa utlmí proces fotosyntézy a neprodukuje sa biomasa. Energia Slnka sa neukladá do biomasy, ale uvoľňuje sa do prostredia. Zároveň sa nespotrebuje na výpare vody, ale sa premieňa na teplo, ktoré prehrieva krajinu a vzduch nad ním. Súčasne sa teda vyparí menej vody, čo znamená, že menej vody sa kondenzuje a nevytvára sa dážď. Namiesto vody sa tak do atmosféry produkuje teplo, ktoré vytvára „horúce ostrovy". Nad nimi sa zmenšuje kondenzácia vodných pár a pod nimi teda logicky menej prší. Takéto „peklo" si človek vytvára najmä v mestách a ich okolí - najmä v zastavanej krajine sa človek dusí a čoraz viac škvarí a navyše má v ňom čoraz väčšiu prašnosť.

Ak tento proces úbytku vody trvá niekoľko desaťročí, je logické že sa vyprázdňujú malé vodné cykly nad kontinentmi a výsledkom procesu je aj dlhodobé sucho. Už sme zabudli zo školy o čom je dažďový prales? Že každý deň v ňom spŕchne? Zabudli sme, že ešte pred niekoľkými rokmi v našom podnebnom pásme takmer pravidelne v popoludňajších hodinách v lete pršalo? Dialo sa tak predsa preto, lebo sa z krajiny cez vegetáciu vyparila voda, ktorá počas dňa vytvorila mraky a tie skondenzovali a vyliali sa! Na to sme zabudli?

Prečo nevieme pochopiť, že voda, ktorú odkanalizujeme napríklad pri výstavbe chodníka, cesty, parkoviska či strechy budovy, sa nevracia do obehu, ale steká do oceána? Prečo dažďovú vodu považujeme za odpad a pre istotu ju kanalizujeme s výkalmi do tokov? Každý rok sa na kontinentoch vyklčuje viac ako 120.000 km2 lesa a pribudne viac ako 50.000 km2 zapečatenej nepriepustnej pôdy, najmä v mestách a ich okolí. To stačí na to, aby ročne ubudlo z malých vodných cyklov na kontinentoch viac ako 500 mld. m3 sladkej vody.  Nehovoria náhodou kresťania, že dážď je boží dar? Nie je v tom náhodou náš genetický kód bytia? Hlásime sa ku kresťanstvu a likvidujeme boží dar? Nepochopiteľné a neospravedlniteľné! Ak čo najrýchlejšie neurobíme zmenu najmä v našich hlavách, tak končíme priatelia.

Za všetky zlé príklady jeden čerstvý z mesta, v ktorom žijem - z Košíc. Za europeniaze tu pribúdajú doslova zabetónované a odkanalizované mestské parky! Nikto predsa netvrdí, že parky nepotrebujú revitalizáciu. Ale prečo v nich po nej má byť oveľa viac betónu než doteraz? (http://kosice.korzar.sme.sk/c/6493000/kosicke-parky-prerobia-za-10-milionov-eur.html) A to navyše v meste, ktoré získalo titul Európskeho hlavného mesta kultúry 2013 aj vďaka tomu, že jeho samospráva prijala v roku 2005 Košický protokol pre vodu? Veď dôležitou súčasťou pri predkladaní samotnej kandidatúry EHMK 2013 bola NOVÁ VODNÁ KULTÚRA. Jej ambíciou bolo vyriešiť systém manažmentu dažďových vôd tak, aby 15 mil. m3 dažďovej vody z územia mesta neskončilo v kanáloch, ale aby táto voda sa vrátila do malého vodného cyklu, odkiaľ prišla. Mimochodom aj preto, aby občania Košíc neplatili miestnej vodárenskej spoločnosti za odkanalizovanie dažďovej vody až 15 mil. eur! Nuž ale po víťaznom úspechu predloženej kandidatúry, pridelení prestížneho titulu Košiciam, ale najmä po následnej zmene vládnucej garnitúry na Magistráte, Novú vodnú kultúru spláchli do kanálu rovnako, ako v tomto meste splachujú dažďovú vodu.

Iniciatíva, ktorá mala ukázať ako sa v mestskom prostredí narába s dažďovou vodou pre trvalo udržateľný život tak šancu nedostala. Dôvod je taký náš, slovenský - aj v Košiciach vládne arogancia moci v kombinácii s pýchou. Tá mocným nedovoľuje všimnúť si, ako nám i nášmu mestu odteká voda, a teda i život, do kanálov.