Otváranie uzavretých cyklov prírodných ekosystémov sa deje prostredníctvom zvyšovania rýchlosti odtoku dažďovej vody z ekosystémov do najbližších tokov a morí, čo vytvára nerovnováhu medzi úbytkom vody z kontinentov a jej pribúdaním v oceánoch. Vplyv odvádzania dažďovej vody zo spevnených plôch ľudských sídiel kanalizáciou do riek a morí na klimatickú zmenu sa nepochopiteľne podceňuje. Ak ubúda voda v ekosystémoch krajiny, zhoršuje sa nielen environmentálne, sociálne a ekonomické prostredie pre ľudstvo, ale mení sa aj teplota vysušeného prostredia. Prečo? Lebo ak voda v krajine nie je v dostatočnej miere prítomná, veľká časť slnečnej energie sa mení na citeľné teplo a teplota prostredia sa prudko zvyšuje.

Navyše, deštrukcia malých vodných cyklov človekom utlmuje fotosyntézu, čím sa narúša ukladanie uhlíka (CO2) do pôdy a vegetácie a tým sa krajina ešte viac vysušuje. Prečo? Lebo znižovanie obsahu vody v pôde vedie k nárastu oxidačných procesov a k stratám jej organického obsahu. Sucho a horúčavy znižujú fotosyntézu a tým zvyšujú pravdepodobnosť výskytu veľkých lesných požiarov.

Len za posledných 20 rokov sa vyklčovalo viac ako 2 mil. km2 pôvodných lesov a tieto plochy sa premenili na agrárnu krajinu. Tým došlo k zvýšeniu odtoku dažďovej vody, utlmeniu fotosystézy a k zníženiu výparu. Z tejto premeny krajiny sa do atmosféry uvoľňuje viac ako 200 tisíc TWh tepla a zároveň sa prispieva k stúpaniu hladín oceánov o asi jeden milimeter ročne. Za posledných 20 rokov sa súčasne na našej planéte zurbanizovalo (zastrešilo, zaasfaltovalo, zabetónovalo) viac ako jeden milión km² pevniny našej planéty a z týchto plôch sa kanalizuje dažďová voda do mora, ktorá spôsobuje nielen ročné stúpnutie hladín oceánov o ďalší jeden milimeter (360 mld. m3), ale aj uvoľnenie do atmosféry viac ako 200 tisíc TWh tej energie, ktorá sa v minulosti spotrebovávala na výpare vody. Mimochodom, globálna spotreba energie v roku 2008 dosahovala 132 tisíc TWh. A že vraj svet čaká energetická kríza. Kríza je akurát v naších hlavách. Ohromné množstvá citeľného tepla pritom vznikajú aj na plochách, ktoré boli premenené na poľnohospodársku pôdu či na urbánne prostredie už v minulosti. Polia, pasienky a urbánne plochy na všetkých kontinentoch zaberajú spolu okolo 55 miliónov km².

Keďže najintenzívnejšie vysušovanie prebieha v rozsiahlych urbanizovaných mestách a okolo nich sú prevažne rozsiahle poľnohospodárske lány, tak sa nedivme, že najvyšší rast teploty zaznamenávame práve v mestách. Tzv. „horúce platne" vznikajúce na človekom pretvorenom území bránia kondenzácii vodných pár a zapríčiňujú pokles zrážok nad takýmto územím, čím sa vplyv tepelných ostrovov na výskyt extrémnych horúčav znásobuje. Toto vyvoláva teplotné rozdiely medzi mestom a vidiekom, ktoré sú spúšťačom rastu klimatických extrémov. Takéto javy sa často chybne vysvetľujú skleníkovým efektom.

Je zarážajúce, že príslušné vrcholné svetové vedecké inštitúcie doteraz nevenovali pozornosť klimatickej funkcii po stáročia sa formujúcej koexistencii vody a vegetácie - teda klimatizačnému zariadeniu planéty Zem - a narušeniu tohto vzťahu človekom prostredníctvom manažmentu krajiny. Ak klimatická veda neuvažuje so všetkými relevantnými parametrami vo svojich teóriách, modeloch a scenároch, jej adekvátnosť je spochybniteľná. Jej odporúčania môžu byť neprimerané, ba i kontraproduktívne. Ak voda a vegetácia nebudú adekvátne zahrnuté do klimatických scenárov, bude to mať takéto nezvládnutie riešenia klimatickej zmeny pre ľudstvo fatálny dopad.

Hlavným opatrením na prispôsobenie sa a na zmiernenie tej časti klimatickej zmeny, ktorú spôsobuje vysušovanie krajiny človekom, je obnova vody v krajine (dôsledné zadržiavanie dažďovej vody) a vegetácie na poškodených územiach. Potom máme šancu predchádzať výskytu nielen nezvyklých teplotných výkyvov, ale aj teplotných extrémov. Napríklad takých, aké zažívame v týchto dňoch.