História

S pestovaním obilia prichádza ľudstvo s novými pracovnými úkonmi, vrátane drvenia a mletia. Najstaršie ručné drviče obilia pochádzajú z 13. storočia pred n. l. Postupne sa drvenie mení na mletie rotačným pohybom. V stredoveku sa ručné mlynčeky rozšírili po celej Európe a boli súčasťou takmer každej domácnosti.

Pôvodne malé mlynské kamene na ručný pohon sa v antike roztáčali silou zvierat, neskôr pomocou prírodnej energie – vody (už v 2. storočí p.n.l.) a vzduchu (v Číne už v 7. storočí p.n.l.). Prvé vodné mlyny boli veľmi jednoduché mechanizmy, pozostávajúce zo zberača vodnej energie (štvorlopatový systém mlynského kolesa), ukončeného tzv. lubom (sudovité zariadenie z dreva), kde boli umiestnené dva mlynské kamene.

Historický a civilizačný vývoj však prinášal so sebou neustále zdokonaľovanie vodných mlynov, vypracovaním tých najdokonalejších – plávajúcich. Za svoju dokonalosť vďačia tieto mechanizmy voľnému pohybu (plávaním) na hladine riek a možnosti vyhľadávania riečnych bodov s najsilnejším prúdením, s možnosťou využitia najúčinnejšej energie rieky. Plávajúce mlyny preto neboli na rozdiel od ostatných vodných mlynov závislé od hladiny riek a vodnatosti tokov. Tieto mlyny majú Byzantský pôvod s využitím najmä na Balkáne. V 15. – 16. storočí začali prenikať na územie strednej Európy, kde dosiahli najväčší rozmach v 18. – 19. storočí, no hojne pracovali aj v prvej polovici 20. storočia. Ostatný svet túto technológiu nevyužíval, ak aj, tak len v ojedinelých prípadoch. Táto skutočnosť tiež prispela k rýchlemu zániku týchto výnimočných technických skvostov v priebehu 20. storočia. Najviac však k zániku prispel opäť sám človek, so svojim neobmedzeným cynizmom, likvidačnými zákonmi (Energetický zákon v Československu z roku 1938), politické a spoločenské zmeny v niektorých krajinách (pre komunistické režimy boli takéto zariadenia feudálnymi a buržoáznymi prežitkami) a tiež nezmyselná občianska vojna v bývalej Juhoslávii, kde sa obeťami vojny stali aj posledné plávajúce mlyny.

Naštastie um a šikovnosť našich predkov môže obdivovať, vďaka niekoľkým nadšencom, aj súčastná generácia v podobe replík. Jednou z najnavštevovanejších a najznámejších je Plávajúci mlyn v Kolárove (okrem neho existujú ešte dve novšie repliky na území Rakúska).

Plávajúci mlyn v Kolárove

Tento mlyn je rekonštrukciou pôvodného Radvaňského vodného mlyna, ktorý pracoval na rieke Dunaj pri obci Radvaň nad Dunajom, neďaleko Komárna.

Pôvodný mlyn bol postavený okolo roku 1920 a majiteľom bol pán Szivanyó Béla. Mlyn existoval do roku 1945, kedy za záhadných okolností vyhorel. Jeho zánik bol zánikom aj vôbec posledného plávajúceho mlyna na celom toku Dunaja. Aj z tohto dôvodu vznikla v 70.-tych rokoch 20. storočia myšlienka rekonštrukcie radvaňského mlyna. Podkladom k vypracovaniu projektovej dokumentácie sa stali dobové fotografie zachytávajúce tento mlyn, ale najmä verný model, ktorý si vo dvore postavil bývalý zamestnanec mlyna Suhaji Lajos. Táto myšlienka bola realizovaná na prelome 70. a 80.-tych rokov 20. storočia Lodenicami v Komárne. Stavba mlyna bola dokončená v roku 1982. Technická dokonalosť tejto stavby bola zatienená nedotiahnutím myšlienok jeho využitia do konca. Čiastočné pokusy o jeho využitie (napr. ako reštauračné zariadenie) zlyhávali hneď v začiatkoch, takže najčastejším domovom už chátrajúceho mlyna sa stali prístavné vody komárňanských lodeníc. Iniciatívy na jeho záchranu sa chopili kolárovskí ochranári a tak bol mlyn v septembri roku 1990 premiestnený na rameno Malého Dunaja do Kolárova. 25. mája 1995 sa stal majetkom ochranárov a v súčasnosti, už ako Národná kultúrna pamiatka, je sprístupnený pre širokú verejnosť. Je súčasťou prírodného areálu, ktorí kolárovskí ochranári budujú od roku 1995.