Unikátnosť Zeme z klimatického hľadiska je okrem iných priaznivých podmienok i výsledkom evolúcie života počas dlhých geologických období.

Najmä mikroorganizmy a neskôr i rastliny po miliardy rokov menili fyzikálno-chemické prostredie našej planéty, optimalizovali a neskôr stabilizovali určité parametre, včítane klimatických, akými sú teplota, vlhkosť či chemické zloženie vôd, pôdy a atmosféry.  Vytvorili tak podmienky na príchod  života ako ho poznáme v súčasnosti.

Biota ovplyvňuje klímu najmä prostredníctvom regulácie obehu vody a na ňu úzko naviazaných obrovských tokov energií.

Prirodzené ekosystémy sa tiež z dlhodobého hľadiska vyvíjajú smerom k ustáleniu uzavretých cyklických procesov (napr. vodné či uhlíkové cykly), ktorých ústredným médiom je voda a ktoré vykazujú efektívne hospodárenie so slnečnou energiou a minimálne materiálové straty.

Transpirujúce rastliny, najmä lesné porasty, vykazujú mimoriadne efektívne hospodárenie s vodou. Pôsobia ako biotická pumpa, ktorá zabezpečuje nasávanie vlhkého vzduchu z oceánu na pevninu. Lesy horúceho i mierneho pásma sa počas slnečných dní javia (napr. na infračervených satelitných snímkach) vzhľadom na ich nezalesnené okolie vždy ako chladnejšie. Z týchto a ďalších aspektov sú jedinečnými klimatizačnými systémami Zeme.

Samoregulačné mechanizmy bioty dokázali počas miliónov rokov úspešne korigovať množstvo nepriaznivých vplyvov (zmeny toku slnečnej energie, pády nebeských telies, vulkanickú činnosť, neustály prísun uhlíka z hlbín Zeme, atď.), ktoré neustále narúšali klimatickú stabilitu Zeme.

Človek svojou činnosťou už tisíce rokov likviduje ekosystémy, ktoré majú potenciál aktívne korigovať spomínané nepriaznivé vplyvy. Človek sám začal narúšať a meniť uzavreté cykly prírody. Kombinácia týchto vplyvov začína dosahovať takú mieru, ktorú príroda sama už nestačí korigovať a v určitých prípadoch nastáva trvalo neudržateľný stav.

Základným príkladom otvárania uzavretých cyklov prírodných ekosystémov je odlesňovanie územia, ktoré sprevádza zvyšovanie rýchlosti odtoku dažďovej vody, zásadné urýchlenie erózie pôdy, zníženie obsahu organického materiálu v pôde a  podstatné zníženie jej vodozádržnosti.

Iným príkladom vytvárania nerovnováhy je odvádzanie dažďovej vody zo spevnených plôch moderných miest a  dedín kanalizáciou do riek a do mora. Táto voda potom v príslušnej krajine chýba. Chýba v pôde, vegetácii, podzemnej vode a v neposlednom rade i v ovzduší.

Deštrukcia hydrologického cyklu človekom narúša sekvestráciu uhlíka do pôdy a vegetácie a znižuje tak vododržnosť územia. Znižovanie obsahu vody v pôde vedie k nárastu oxidačných procesov a k stratám jej organického obsahu. Suchá a horúčavy znižujú fotosyntézu a zvyšujú pravdepodobnosť výskytu veľkých lesných požiarov.

Odvodňovanie krajiny vyžaduje osobitnú pozornosť pre svoj vplyv na miestnu klímu. Prítomnosť alebo neprítomnosť vody výrazne ovplyvňuje distribúciu energie medzi dva hlavné toky tepla: latentné teplo výparu a citeľné teplo. Ak voda v krajine nie je v dostatočnej miere prítomná, veľká časť slnečnej energie sa mení na citeľné teplo a teplota prostredia sa prudko zvyšuje.

Každoročne sa urbanizuje približne 54 750 km² zemského povrchu. Uvažujme, že ak výpar na tejto ploche poklesne o 200 mm ročne, potom na tých istých územiach každoročne vznikne navyše približne 6,7 mil. GWh citeľného tepla.

Ak ten istý pokles výparu aplikujeme na 127 000 km² zemského povrchu, ktorý je každoročne odlesnený, potom tam vznikne navyše približne 17,4 mil. GWh citeľného tepla. Len toto samotné množstvo približne zodpovedá ročnej produkcii elektrickej energie ľudstvom.

Ohromné množstvá citeľného tepla vznikajú na plochách, ktoré boli premenené na poľnohospodársku pôdu či na urbárne prostredie už v minulosti. Polia, pasienky a urbárne plochy na všetkých kontinentoch zaberajú spolu okolo 55 miliónov km².

Tok citeľného tepla uvoľneného odvodnením krajiny  je lokálne rádovo vyšší, ako je účinok (radiačné zosilnenie) skleníkových plynov a vysoko zatieňuje i rozdiely albeda.

Tzv. „horúce platne" vznikajúce na človekom pretvorenom území bránia kondenzácii vodných pár a zapríčiňujú pokles zrážok nad takýmto územím.  Takisto vyvolávajú teplotné rozdiely, ktoré sú spúšťačom  rastu klimatických extrémov. Takéto javy sa na odvodnenom území často chybne vysvetľujú skleníkovým efektom.

Rastie počet vedeckých článkov svedčiacich o klimatických dopadoch rozsiahleho poškodenia vegetácie a prirodzeného obehu vody človekom.

Je zarážajúce, že príslušné vrcholné svetové inštitúcie doteraz nevenovali pozornosť klimatickej funkcii geologické veky sa formujúcej  koexistencii medzi vegetáciou a obehom vody a narušeniu tohto vzťahu človekom prostredníctvom manažmentu krajiny.

Ak klimatická veda neuvažuje so všetkými relevantnými parametrami vo svojich teóriách, modeloch a scenároch, jej adekvátnosť je spochybniteľná. Jej odporúčania môžu byť neprimerané, ba i kontraproduktívne. Ak voda a vegetácia nebudú adekvátne zahrnuté, môže to mať za následok ponechanie veľkého rozsahu ľudskou činnosťou spôsobených klimatických zmien bez ošetrenia. Môže to tiež odoberať motiváciu na podstupovanie nepopulárnych opatrení.

Hlavným opatrením na prispôsobenie sa a na zmiernenie tej časti klimatickej zmeny, ktorá je spôsobená odvodňovaním krajiny človekom a/alebo zmenou jej vegetačného krytu, je obnova vody (program dôsledného zadržiavania dažďovej vody) a vegetácie na poškodených územiach.

Význam obnovy a ochrany prirodzenej vegetácie a prirodzeného vodného cyklu pre klímu nijako nezaostávajú za inými opatreniami na ozdravenie klímy. Žiadame preto, aby im miestne, regionálne, národné, medzinárodné i nadnárodné spoločenstvá venovali adekvátnu pozornosť.

V Košiciach, 26.11.2009