Znamy hlas Davida Attenborougha popisoval severske krasy zivej planety (1984). Klasicky dokument o arktickej faune spred 23 rokov. Dnes je samozrejme situacia omnoho vaznejsia a vacsina dokumentarnych filmov sa nesustredi len na popisovanie zivej prirody, ale tiez na poukazovanie na problemy spojene s ludskou aktivitou najviac postihujucou prave tieto unikatne ekosystemy. Uz v tak starom dokumente vsak boli pouzite omnoho starsie zabery Inuitov, nafilmovane niekedy v 60tych rokoch. Ich tradicny sposob zivota bol na ustupe uz pred vyse dvadsiatimi rokmi.

    

Aj napriek tomu, ze sa zrejme jedna o najdrsnejsie podmienky pre zivot, je fascinujuce ako sa clovek dokazal prisposobit a prezit. Inuiti su povodnymi obyvatelmi skor arktickych oblasti Aljasky, Gronska, Sibira a Kanady nez Arktidy, no boli natolko naviazani na divocinu, ze mnohi z nich sa nedokazali prisposobit meniacim sa podmienkam a boli nuteni upustit od drsneho, ale nadherneho tradicneho sposobu zivota. 

   

Priznam sa, ze niekedy mam plne zuby zivota v civilizacii. Vtedy sa zvycajne len utiahnem niekam do ustrania a najradsej snivam, ze by som zil primitivny zivot niekde v divocine ako tito Inuiti (v ich jazyku znamena ludia, vychodni eskimaci sa volaju Yupik). Samozrejme neprezil by som mozno ani jeden den, ale mozem si predstavovat ake by to bolo. Preto ma vzdy rozlutosti, ked si uvedomim, ze uz tito ludia pomaly ani neexistuju. Moderny clovek so svojimi overalmi a goretexami uz bol snad vsade... Pritom to bolo take fascinujuce, ked eskimak (povodne hanlive pomenovanie pre ludi, ktori jedia surove maso) postavil iglu a svojim telom a olejovou lampou s tulenim olejom ho za chvilu vyhrial natolko, ze si mohla cela rodina vyzliect svoje nemotorne vyzerajuce ale hlavne teple a zivotne dolezite kozuchy.

  

Ten detsky atlas sveta som nespomenul na zaciatku nahodou. Spominam si na ten svoj. Bola v nom sice este mapa mojho rodneho Ceskoslovenska a Sovietskeho zvazu, no bol to typicky atlas pre najmensich. Aby uz od malicka vedeli, ze ludia nie su len bieli, ze maju aj sikme oci, ze nosia rozne oblecenie v roznych kutoch sveta. Pri kazdej mapke statu bol nakresleny obyvatel v typickom kroji. Na severe eskimak a vedla neho iglu, v Dansku zas postavicky v drevakoch a podobne. Taketo knizky ucia cloveka byt dobrym, tolerantnym a ohladuplnym k svojmu zivotnemu prostrediu uz od utleho veku. Na detstve su najkrajsie vsetky tie idealy, na ktore sa s pribudajucim vekom s takou velkou radostou a aplausom zabuda. Nemozem pochopit, kde sa to vsetko straca. Predsa v tom atlase je vzdy nakresleny cernosko s usmevom od ucha k uchu hned vedla cerveneho taktiez sa usmievajuceho indiana a len o par centimetrov dalej je nakreslena velryba vystryskujuca ohromny gejzir. Deti sa vzdy vedia skamaratit a dohodnut, bez ohladu na farbu pleti, jazyk alebo vierovyznanie.

       

Eskimaci zijuci v tesnej symbioze s prirodou nikdy pre nu nepredstavovali priamu hrozbu. Naucili sa vnimat jej krasu a brat si to najnutnejsie, co potrebovali k zivotu. Dokazali zit po cele starocia popri polarnych medvedoch, liskach, polarnych sovach neunavne loviacich malych lumikov...

Inuiti sa nedokazali tak ako vacsina povodnych obyvatelov prisposobit zmene a casto boli nuteni opustit svoje iglu a namiesto lovu tulenov, ktory mali do detailov casom dovedeny k dokonalosti sa musia teraz potykat s problemami ako nezamestnanost alebo alkohol v severskych osadach. A tak uz zostali po nich len sive obrazky, ktore vybielil cas.

 

Tam vonku vsak este stale existuju miesta, ktore aj v 21. storoci zostali neposkvrnene. Niektore miesta nie su urcene cloveku, su tu len pre to, aby sa o nich dalo snivat. Tak je tomu napriklad na magnetickych poloch planety, kde slnecne luce letiace do sireho vesmiru, ktore neodrazila magnetosfera Zeme, predvadzaju polarne divadlo. Sire nekonecne plane bieleho snehu. Zem nikoho. Teda ziadneho cloveka. Urcena len vyvolenym:   

    

 Za idealy sa oplati bojovat. Aspon mne sa to oplati, aby som mohol snivat. Nechcel by som, aby o par rokov tieto farebne fotky vybledli a my sme zabudli na stvorenia, ktore brazdili arkticky svet davno pred nami tak, ako sme zabudli na tradicny zivot eskimakov.

  

Arktida sa neodvratne topi, taka je dnesna realita. Co vsak povazujem za najvacsiu nehoraznost je, ked clovek uz rozhodol vopred o jej osude a rozputal nove konflikty, kym ju tu este stale mame. To je presne take iste, ako keby som ponukol svoje organy na transplantaciu, pretoze zomieram a vsetci naokolo namiesto toho, aby sa mi snazili pomoct by sa zacali navzajom bit o moje srdce neposkodene chorobou. Vacsina by to odsudila. Ked sa vsak jedna o prirodu, je tu len zopar "fanatikov", ktori sa snazia ostatnym otvorit oci. Ta ista vacsina sa totiz rada vozi autom, sprchuje teplou vodou...