Deprecated: mysql_escape_string(): This function is deprecated; use mysql_real_escape_string() instead. in /www/z/d/u8633/public_html/rservice.php on line 139
PČOLA

Laura Martonová: Všetkých nás treba – jemných motivátorov, energických presviedčačov, katastroferov, štrajkujúcich školákov, ekoinovátorských vedcov,

Autor: Pavel Petráš <info(at)zdruzeniepcola.org>, Téma: Klasická ochrana prírody, Zdroj: TASR SR, Vydané dňa: 31.10.2019




Lauru Martonovú môžete stretnúť na káve v kultúrnom centre Nová Cvernovka i na stretnutiach takzvanej Eko úderky. Precestovala svet a snaží sa robiť zero waste a zero emission osvetu na všetkých frontoch. Čo to znamená v praxi, čo je dôležité pre život bežného človeka?

Ako si sa dostala k týmto témam a aká bola tvoja profesionálna dráha?

Už od detstva ma mama viedla k ochrane prírody, čiže už 25 rokov pôsobím v neziskovej organizácii Združenie ochranárov Pčola na podporu environmentálnych riešení. Začínali sme hneď po revolúcii. Aj všetky naše zamestnania a aktivity boli ladené ochranársky. Vyštudovala som geológiu na Prírodovedeckej fakulte UK so zameraním na geotermálnu energiu. Následne som sa dozvedela o novom študijnom programe o obnoviteľných zdrojoch vo Viedni, tak som vyštudovala aj Technickú univerzitu vo Viedni.

Ako si sa s takto ladeným profesným pozadím dostala k umelcom v Cvernovke?

Neviem, či sa dá povedať, že som umelec, mám šperk ako hobby už od strednej školy a po príchode do Bratislavy som sa na zlatníckych  kurzoch na VŠVU spoznala so zaujímavými ľuďmi. V Cvernovke fungujem len od minulého roka. Prenajala som si dielňu, pretože neďaleko bývam a komunita a prostredie ma zaujali. Robím šperky s kameňmi a leštím kamene pre iných šperkárov.

Tiež fajn uplatnenie geológie…

Áno, vidím všelijaké zaujímavé presahy, ale je to len hobby. Profesionálne sa venujem environmentálnym konzultáciám. Robila som poradenstvo na mieru pre malé a stredné firmy na východnom Slovensku a neskôr projekty pre veľké medzinárodné organizácie. Riešim hlavne otázky zosúladenia činnosti firmy s environmentálnou legislatívou. Prídem do firmy a pozriem sa, aký tam majú “bordel”. Vždy záleží od typu firmy, aké normy musí spĺňať. Všetci majú zo zákona určité povinnosti – v nakladaní  s odpadom, s nebezpečnými látkami, a potom sú ďalšie normy, ktoré sa týkajú zdrojov energie, jednoducho povedané, ide o to, či majú kotolňu, to majú povinnosti na ochranu ovzdušia, záleží tiež na tom, či firmy nakladajú s nebezpečnými látkami, či sú v blízkosti vody, to majú povinnosti na ochranu vôd, na prevenciu environmentálnych havárií. Zosúladenie sa robí na dvoch úrovniach – fyzicky, v halách, dielňach, na dvore, a papierovo – musia mať povolenia, evidenciu, podávať hlásenia.

Aký je prístup ľudí na Slovensku k environmentálnym otázkam, sú uvedomelí alebo skôr ľahostajní?

Čo sa týka prístupu ľudí, je pravdaže rôzny. Firmy, hlavne malé a stredné, majú väčšinou dosť starostí s prežitím, na východe obzvlášť. Osvietených firiem je stále málo, teda takých, ktoré by robili niečo navyše v tejto oblasti. Robím aj poradenstvo na ISO 14 001, čiže environmentálny manažérsky systém (EMS). Známejší a častejší je ISO 9 001, teda  manažment kvality. EMS nekontroluje  kvalitu výroby, ale jej dopad na environment. ISO normy sú dobrovoľné. Minimálny základ je mať dodržanú legislatívu a toto sú už nadstavby. Ale všetky systémy sú postavené na filozofii zlepšovania sa. Firma si sleduje určité ukazovatele a snaží sa zlepšovať. Buď v kvalite, alebo v environmente. Certifikácia sa dáva väčšinou na dva roky.

Myslíš, že ľudia sú stále málo informovaní a vzdelávaní ohľadom svojich dopadov na životné prostredie?

Vzdelávanie určite treba, ale koncepčne. V areáli firmy väčšinou nevidno priame dôsledky výrobnej činnosti. Alebo sú ľudia zvyknutí na to, čo fungovalo 40 rokov a nevidia dôvod na zmenu. Osveta je potrebná na všetkých frontoch, aj vo firmách aj pre bežných ľudí. Na rozdiel od firiem, bežný človek nemá dané detailne povinnosti zákonom, je to skôr všeobecné, že nesmie poškodzovať životné prostredie. Obyčajný človek väčšinou z hľadiska celku manipuluje s veľmi malými množstvami. Jednotlivec by teoreticky nemal byť schopný urobiť veľkú škodu. Je zoznam činností, ktoré sú kvalifikované ako priestupok. Občan má tiež povinnosť zapojiť sa do triedeného zberu. Nad tento rámec nie sú ďalšie legislatívne požiadavky. Na rozdiel od toho, firmy sa musia sledovať.

Robila si aj prednášku o triedení odpadu v Novej Cvernovke. Na nej ma zaujalo, že na Slovensku sú v rôznych lokalitách rôzne pravidlá triedenia odpadu. Triedim iné veci v Košiciach ako v Bratislave? Triedi sa iným spôsobom aj inde vo svete?

Tam nejde o miesto, kde sa triedi, ale o zberateľské firmy, ktoré pôsobia v danom regióne. Minimálne na území EÚ používame aj vyhadzujeme rovnaký materiál. Povinnosť organizovať zber triedených odpadov má u nás obec. Najme sa firma, alebo sa táto záležitosť realizuje cez obecné zdroje. Na kontajneroch by malo byť jasne uvedené, aké odpady tam patria, je to povinnosť zberateľskej firmy. Treba to len čítať. Rozdiely nie sú až také veľké, niekde sa zbiera sklo a kovy spolu, niekde biele a farebné sklo oddelene. Ale základ je jasný. Trošku iný systém majú napríklad škandinávske krajiny, nemajú kontajnery pred bytovkami, väčšinou iba v rámci obchodných domov a všetci sú naučení chodiť s taškami tam. U nás v podstate funguje všetko rovnako, ale niektoré materiály majú menej miest na odovzdanie – napríklad zber bateriek. Zbierajú sa aj jedlé oleje, ale tiež málo. Až taký veľký rozdiel nie je, riešenia sú vymyslené, len ich dôsledne prevádzkovať ako bežnú súčasť života. Videla som v rámci EÚ tiež rôzne príklady reklám a komunikačných kampaní na triedenie odpadu – v prime time v televízii, na uliciach, čo u nás nie je bežné a určite to pomáha všeobecnej environmentálnej gramotnosti.

A čo odpad a rozvojové krajiny?

Ťažká téma. Tam sa toho robí veľmi málo. Sú miesta, kam posielame svoj odpad my. My, ako “vyspelá civilizácia”. Nezachytila som vyslovene neekologické správanie Slovenských subjektov, lebo sme pomerne malí. Medzinárodné kauzy o posielaní odpadu do Afriky súvisia s tým, že je to lacnejšie a pohodlnejšie, ako postarať sa o svoj odpad doma. Nevieme ešte presne, čo všetko to môže mať za následky, ale tušíme, že nič dobré. Na skládkach často pracujú deti v ťažkých podmienkach, lebo potrebujú zarobiť.

Workshop svojpomocnej výroby úspornejšieho variča z hliny a kameňov pre ženy, Burkina Faso; feb.2012.
Výroba bioplynu pre domácnosť farmára, Burkina Faso; okt.2013

Produkujú viac odpadu bohatšie oblasti?

Samozrejme. U nás je ale odpad v podstate evidovaný a sledovaný. V rozvojových krajinách stále funguje veľký pomer neformálneho trhu. Nedá sa to presne odsledovať. Určite menej plytvajú. Nakladanie s odpadom je ale horšie – skládka medzi domami a hotovo. Separovaný zber je totálne dotovaná záležitosť.

Čo by sme teda ešte mali a mohli robiť pre dobro prostredia?

Mojou veľkou témou sú emisie. Ako existuje koncept zero waste, existuje aj zero emission. Tomu som sa venovala približne 6 rokov, hlavne v rozvojových krajinách. My ako konzultačná firma sme pracovali pre rôznych developerov, väčšinou organizácie v rámci OSN. Riešili sme lokálne projekty aj národné mitigačno-adaptačné stratégie. Fungovali sme v rámci obchodu s emisiami. Existuje viacero rovín tejto problematiky, inak to funguje v rámci EÚ, inak v rozvojových krajinách. V skratke, pre rozvinuté krajiny  sú zadefinované limity znečistenia a tie sa musia sledovať. Ak sa vypustí viac, sú jednotlivé štáty a firmy povinné to vykompenzovať. Je to snaha nepresiahnuť istý strop spolu. Existuje na to výraz z angličtiny, keď sa nepodarí dodržať limit, môžu sa emisie “offsetovať”, teda vynulovať nákupom emisných jednotiek,certifikátov z projektov, ktoré emisie znižujú. Tieto financie boli často investované nielen do zlepšenia prostredia, ale aj sociálnych pomerov. Tento systém  fungoval nejakých desať rokov  globálne veľmi intenzívne, realizovali sa mnohé dobré projekty v rozvojových krajinách.

Projekty iniciovali vlády, firmy, banky a emisné certifikáty boli brané ako komodita. Banka investovala do projektu v Afrike a my sme ho napĺňali a vymýšľali. Analyzovali sme potenciál projektu, aká bude jeho návratnosť, výstupy. Úspešné projekty mali aj sociálny dopad. Išlo napríklad o projekty produkcie biodieslu. Bežné boli tiež projekty na fotovoltaické osvetlenie, rôzne variče. Tieto projekty boli najkomplikovanejšie na evidenciu. Naša práca bola ťažká v tom, že bolo nutné vyznať sa v legislatíve, technológiách a toto celé prepojiť s konečným užívateľom v jednoduchej chatrči. Každý projekt dať ešte projektovým jazykom na papier a sledovať a reportovať jeho priebeh. Obchodovanie s emisiami zmenilo svoj rámec, ale zaujímavé je, že mnohé projekty ostali fungovať. Problém je v ľudskom faktore, každá pekná idea sa dá zneužiť.

Čo sa zmenilo?

Nepredĺžil sa takzvaný Kyótsky protokol. Takže mnohé projekty išli aj dole vodou. Stále však funguje dobrovoľná báza. Dobrovoľné obchodovanie s emisiami je rastúci trend. Riešia to certifikačné firmy alebo nadácie, ktoré sprostredkuvávajú obchody s emisiami a garantujú vypočítanie všetkých faktorov. Aby sa zabránilo zneužitiu systému, že si napríklad niekto vysadí palmovú plantáž a vyženie domorodcov. Dobrovoľné emisné certifikáty potom kupujú napríklad spoločnosti, ktoré umožňujú jednotlivcom eliminovať svoj dopad. Napríklad niektoré letecké spoločnosti ti pri kúpe letenky dajú možnosť doplatiť si a tým si ju “offsetovať”, čiže zneutralizovať. Niekde si môžeš aj vybrať, na ktorý projekt. Mnohé nadnárodné korporácie si napríklad offsetujú eventy. Urobí sa konferencia a riešia sa jej dopady. Zaplatia firmu, ktorá vypočíta, koľko emisií sa vyprodukuje a nakúpia patričné množstvo certifikátov, je to vlastne nástroj CSR – Corporate Social Responsibility (zodpovednosť firiem). Je to dobré pre PR.

Výroba bioplynu pre domácnosť farmára, Burkina Faso; okt.2013

Čo teda má urobiť napríklad Nová Cvernovka, aby bola zero emission?

Dá sa to spočítať nejakým certifikovaným subjektom a potom to offsetovať, alebo to skúsiť spočítať v rámci organizácie svojpomocne. Je to síce dobrovoľné ale pri certifikácii sa platí za kredibilitu. Ale sú aj rôzne online kalkulačky, kde si môžeš vypočítať svoju uhlíkovú stopu.

A čo jednotlivci?

Diskutuje sa aj koncept tzv. uhlíkovej dane. Účelom je zneutralizovať svoju stopu, ale viac celoplošne. Problém je ten, že sa to diskutuje iba v rozvinutých krajinách, ťažko sa dohodnúť na tom, platiť za niečo, čo máme “zadarmo”.

Nepomáhajú teda ani katastrofické scenáre, aby sa ľudstvo trochu zburcovalo?

Katastrofické scenáre sa nedejú všade. Slováci sú podľa mňa ešte v porovnaní s inými krajinami majstri v tom, nevidieť si za vlastný plot. Netvrdím, že je na tom zvyšok planéty lepšie. Vo väčšine sveta ani ľudia nemajú dostatok informácií na zodpovedné rozhodovanie. Je to s tými emisiami pre nich celé abstraktné. A ako vidíme, katastrofické scenáre nepomáhajú. Aspoň na tej politickej úrovni nie. Rozhodujú vlády.

Rýpačské otázky na záver: A čo etický rozmer, nemali by sme proste redukovať neporiadok a bude pokoj?

Jasné, že by sme mali! A klimatická zmena je len jeden mnohých z dôvodov. Ale či bude pokoj…to je otázka. U ľudí nikdy nevieš.

Existuje umelecký projekt, ktorý ti ponúkne, že keď budeš podvádzať vo vzťahu, niekto iný to za teba zneutralizuje (offsetuje) tým, že bude verný.

Toto som ešte nevidela. Dobré! Ja mám rada kreatívne mozgy ako tieto. Fakt klobúk dolu. Ale ako sami píšu, je to satira. Teda veľmi vážna téma (v tomto prípade dve témy) v pozadí, postavená až do smiešneho extrému. Na každého funguje niečo iné a každého niečo iné “naštartuje”. Ja hovorím, že všetkých nás treba – jemných motivátorov, energických presviedčačov, katastroferov, štrajkujúcich školákov, ekoinovátorských vedcov, aj “šľahnutých” zelených žijúcich v jaskyniach. Lebo presne takí rôznorodí sú aj tí, ktorých sa snažíme presvedčiť k zmene.

Prečo práve tento koncept? Je to z filozofického hľadiska ľahšie stráviteľné pre ľudí, ako ich strašiť katastrofami atď?

Neviem, ktorý koncept teraz myslíš. Obchodovanie s emisiami? Jasné, nie je to dokonalé, aj mne samej niektoré projekty z morálneho hľadiska veľmi “nevoňali”… Mala som pocit, že biodieslová fabrika v Číne, elektráreň či obrovská hlinikáreň v Dubaji moju pomoc až tak nepotrebovali. Ale našla som si v portfóliu svoje srdcovky – projekty a programy pre obyčajných ľudí, pre ženy podnikateľky, drobných farmárov, základné školy a, našťastie, šéfovia to chápali a tak som väčšinu projektov v Afrike dostávala na stôl ja.

Ale neberiem obchodovanie s emisiami, ani to dobrovoľné offsetovanie ako všeholiek. Chápem ich ako súčiastky vo veľkom a komplexnom nástroji premeny k správnejšiemu a spravodlivejšiemu spôsobu života.

Ja nie som psychológ a filozof už vôbec nie, ale zo života vidím, že strach je trojsečná zbraň – ako všetky zvieratá, reagujeme v nebezpečí podľa “freeze-flight-fight”. Strach môže byť aj hnacím motorom, samozrejme, ale spôsobuje aj totálnu paralýzu a neschopnosť pohybu, ale tiež vyvoláva (proti)útok, čo pri téme klimatickej zmeny je to najčastejšie negácia, popieranie, stále málo je to útok vo forme snahy o zmenu status quo.

Vždy, keď sledujem nejakých úspešných populistických politikov, je mi ľúto, že svoj dar presviedčania a manipulácie ľudí nevyužívajú týmto smerom. Alebo marketingoví mágovia – keby namiesto neodolateľných reklám na tisícu reklamu na kávu, auto, či zubnú pastu vymysleli niečo účinné na to, aby ľudia pracovali na sebe nie na seba, bolo by viac toho spomínaného poriadku a šťastia.

A čo otázky environmentálneho žiaľu, nejde len o ukážku bielej privilegovanosti? Aké postoje by sme mali zaujať?

Je toto rýpačská otázka? Pre mňa je po 20 rokoch aktivít v zvyšovaní environmentálneho povedomia a stretávaní sa s negáciou, paralýzou a ignorovaním, je tento žiaľ smutnou, ale osviežujúcou nádejou. Nádejou, že sme ako ľudia ešte úplne emocionálne nezakrneli voči životu na planéte. Nie je to efektívna emócia, ale je v tom potenciál. Samozrejme, že ho viac vidno v rozvinutých krajinách, ale farbu pleti by som do toho nemiešala, je to privilegovanosť bohatých ľudí, žijúcich doteraz zdanlivo bezpečný život vďaka farmaceutikám, chémii a drogérii, plotom a zámkom, vedeckému pokroku a legislatívnym pravidlám. A teraz čosi väčšie ohrozuje zlatú klietku… Nie je pravda, že ľudia v rozvojových krajinách pocity environmentálneho žiaľu nemajú. Majú ich každý deň, sú súčasťou ich starosti o úrodu, o hospodárske zvieratá, o prístup k vode. Rozdiel medzi nami je v tom, že vedia, že negáciu, ignoráciu a paralýzu si nemôžu dovoliť, lebo ich to iba posunie bližšie k tej katastrofe. Musia sa snažiť ďalej, zo dňa na deň. A to by mohol byť postoj, ktorý by sme mali zaujať aj my. Snažiť sa, hľadať ten svoj “zelenší” spôsob života ďalej a ďalej.

Školská kuchyňa v Kansanga Primary School, v hlavnom meste Kampala, Uganda; nov.2015
S miestnymi spolupracovníčkami a audítorom projektu, Viktóriino jazero, Entebbe, Uganda; mar.2016

Pokiaľ vás zaujímajú hlbšie témy udržateľnosti a ekológie v umení, navštívte 21. septembra festival Nasuti v Novej Cvernovke. Prvý festival súčasného umenia s enviromentálnym zameraním spája kreativitu, umenie, dizajn, inovácie a ekologické myslenie. Program tvoria prednášky, diskusie, workshopy a kreatívna produkcia vo forme prezentácií, originálnych performance, objektov, dizajnov a inštalácií. Zámerom festivalu je zvyšovať povedomie o aktuálnych ekologických problémoch a riešeniach.