Deprecated: mysql_escape_string(): This function is deprecated; use mysql_real_escape_string() instead. in /www/z/d/u8633/public_html/rservice.php on line 139
PČOLA

Soča, Maé, Vorderrhein

Autor: Pavel Petráš <info(at)zdruzeniepcola.org>, Téma: Naši priatelia na cestách, Zdroj: www.changenet.sk, Vydané dňa: 23.07.2007



Po dvoch dňoch na Soči sme v nedeľu vyrazili do Švajčiarska s tým, že cestou namočíme kajaky do kaňonu talianskej riečky Maé. "Kaňon má tristometrové steny, s kajakom sa v ňom neotočíš, nevidíš za zákruty a len počujes pereje, búchanie pádiel a prilieb o skaly a občas nejakú nadávku," rozprával Jackie, ktorý tam bol pred sedemnástimi rokmi. Aj strohé informácie nájdené na internete popisovali Maé podobne. Technicky ľahká voda obtiažnosti WW I - II (III), ale psycho. Aj keď Jackie s obľubou preháňa a veľkosť vĺn na splavených riekach sa každým rokom zvyšuje, na Maé sedeli jeho slová úplne presne.

Zo Slovinska nás do Longarone v údolí Piavy doviedol Vlado, resp. jeho GPS navigácia. Občas sme síce museli dať "pomocné slučky" pri zlom odbočení (nám s vlekom sa otáčalo trochu horšie ako Vladovi), ale zato sme išli cestami a uličkami, kde by sme sa bez takejto navigácie nedostali ani náhodou. Miestami sme talianskym vidiečanom videli takmer do kuchyne. Asi najdivokejšia bola cesta pri riečke Cellina, kde sme išli takmer lesnou cestou a turisti na nás pozerali ako na volov... V tých chvíľach iba navigáčný systém vedel kam presne ideme.

Keď sme sa dostali do Longarone, mali sme skoro vyhraté. Už iba prejsť pár kilometrov úzkou lesnou cestou nad kaňonom a nájsť nástupné miesto. To sa nám na niekoľko pokusov podarilo a okolo stvrtej sme mohli zniesť kajaky a jednu C2 do kaňonu. Strmým lesom a po napadanom lístí to išlo ako na šmýkačke. V závere sme spúšťali lode na lanách, fakt to bolo dosť strmé.

Sadli sme na vodu, aby sme po necelých sto metroch preniesli lode cez balvany, ktoré sa zosypali do rieky a blokovali vstup do kaňonu. A potom sme sa už vydali na cestu do podzemia.

Kaňon je väčšinou dva až tri metre široký, neustále sa krúti a kvôli vysokým skalným stenám, ktoré sa vlnia aj smerom hore tam slnko neprenikne. Na niektorých miestach bola v kaňone takmer úplná tma. Za zákruty kaňonu nie je do poslednej chvíle vidieť, počuť iba hukot vody keď svižný prúd striedajú krátke pereje. Rozhodne to nie je nič pre klaustrofobikov či slabšie nátury. Skutočné psycho.

Končili sme v Longarone pri cestnom moste ponad Maé, na začiatku priemyselnej zóny, kde sa dá autom dostať až takmer k rieke. Nasledovala nočná jazda do švajčiarskeho Flimsu s občasnými dezorientačnými kúskami navigačného systému. Najviac sa mi páčil ten, keď cesta v úzkom údolí serpentínami stúpala do horského sedla a navigačný systém Vladovi prikázal odbočiť medzi päť domov, ktoré stáli pri ceste. Po päťdesiatich metroch bolo jasné, že "tudy cesta nevede", za asistencie miestnych obyvateľov obávajúcich sa o svoje majekty sme trochu potrénovali cúvanie a pokračovali ďalej.

Celú noc pršalo ako keby kýble vylievali, ráno sa počasie trochu umúdrilo, ale oproti predchádzajúcim dňom sa dosť ochladilo. Vorderrhein mal vody viac ako je zdravé. V Illanze ním tieklo okolo 120 m3/s hustej bielej kávy a ďalších 50 až 80 m3/s čiernej kávy pritekalo z Glenneru. Po zhodnotení situácie sme s Veron nechali kajaky na vleku a zobrali si na starosť jeden z raftov a k nemu patriacich rekreantov. Hať pod sútokom s Glennerom sme preniesli, bolo to tak akurát na prevrátenie raftu a veľmi dlhú rozplavbu. Preniesli sme aj perej v kaňone (Schwarzen Loch), za tohto stavu vody a s neskúsenou posádkou by to bola zbytočne riskantná lotéria. Keďže bolo už pät hodín, skončili sme vo Versam. Ďalší deň sme mali v pláne ísť na Inn, ale nakoniec sme išli ešte raz Vorderrhein, tentoraz až po sútok s Hinterrheinom v Reichenau. Slnko svietilo, voda bola čistejšia a mierne klesla (aj s Glennerom tieklo čosi cez sto kubíkov). Stále to bola dosť slušná voda a jazda určite lepšia ako deň predtým.

Cestou späť do Slovinska sme sa zastavili obzrieť Noce. Voda pekná, ale akosi sme sa nerozkývali ísť na ňu. Potom už len pol dňa prepchatými talianskými diaľnicami, trocha stresu kvôli (takmer) prázdnej nádrži a zopár kolečiek hľadajúc dobre skrytý hraničný prechod do Slovinska. Soča mala tiež veľa vody, ale do rána to kleslo, niektorí ranostaji dali ráno Korytnicu, potom hornú časť Soče a poobede sme si zopakovali Korytnicu. Ďalší deň sme pár krát otočili úsek do Trnova, veľmi pekne sme si zajazdili, ruky som mal vyťahané až po zem. V sobotu to isté a podvečer sme ešte išli na Otonu. V nedeľu nám Jackie už iba riadne pokazil náladu, keď úplne zbytočne robil stresy ohľadom balenia miesto toho, aby sme si všetci išli zajazdiť napríklad na Otonu.


Riečka Maé Riečka Maé Riečka Maé Riečka Maé Riečka Maé Riečka Maé Riečka Maé Riečka Maé